Výchovnovzdelávaciu exkurziu do Múzea holokaustu v Seredi každoročne absolvujú študenti nášho Gymnázia M. R. Štefánika v ročníkoch III. A a Septima A.
Uvádzame zopár ukážok z vyjadrenia študentov o poznatkoch z exkurzie.
Lenka Slašťanová, III.A:
„ Koncentračný tábor v Seredi sme navštívili 1. apríla 2026 s triedami Septima A a III.A. Exkurziu sme začali spoznávaním a zisťovaním o útekoch z najväčšieho koncentračného tábora Auschwitz. Dozvedeli sme sa o Alfredovi Wetzlerovi, Rudolfovi Vrbovi a vykonaní ich plánu na útek. Ďalej sme pokračovali prehliadkou štyroch expozícií so zaujímavým výkladom pani sprievodkyne.
V prvej sme videli ako sa ohrozenie Židmi propagovalo v spoločnosti (maľby na stenách o vyhnaní Židov, časopisy...).
V druhej sme zistili, o aký počet Židov išlo v rôznych oblastiach Slovenska. Je tu pamätná stena z tehiel, kde návštevníci môžu vkladať rôzne priania alebo modlitby.
V tretej expozícii sme si prešli priestormi, v Židia pracovali, a žili. Boli to krajčírske, drevárske, kováčske a murárske dielne. Oboznámili sme sa s menom Alois Brunner, nacistický zloduch zo Serede, ktorý mal na starosti transporty. Konkrétne ich vypravil 11.
V poslednej sme sa získali informácie o koncentračných táboroch na území okupovanom Nemeckom: Treblinka, Auschwitz = Osvienčim (najväčší), Sobibor, Dachau (úplne prvý)...
Na konci expozície je olivový strom, ktorý symbolizuje mier a pokoj. Ľudia, ktorí pomohli Židom pred deportáciami, dostali vyznamenanie a boli zapísaní do histórie.“
Miška Vinczeová, III. A:
„ ... rada by som sa s Vami podelila o svoje dojmy z návštevy Múzea holokaustu v Seredi. Táto exkurzia na mňa veľmi silno zapôsobila a prinútila ma zamyslieť sa nad históriou aj hodnotou ľudského života.
Najviac ma zasiahla atmosféra celého miesta. Uvedomila som si, aké ťažké a kruté podmienky tam ľudia museli prežívať. Vidieť autentické priestory, fotografie a osobné príbehy obetí bolo veľmi emotívne a smutné. Človek si až vtedy naplno uvedomí, že to nie sú len fakty z učebnice, ale skutočné osudy ľudí.
Z tejto návštevy som si odniesla najmä ponaučenie, že je dôležité pamätať si históriu, aby sa podobné tragédie už nikdy neopakovali. Naučila som sa viac o období druhej svetovej vojny a o tom, aké následky môže mať nenávisť, diskriminácia a netolerancia.
Som rada, že som mala možnosť toto miesto navštíviť, aj keď to bol veľmi silný a miestami ťažký zážitok.“
Matej Kiss, Septima A:
„... návšteva Osvienčimu v minulosti na mňa zapôsobila o dosť silnejšie, ale bolo veľmi dôležité vidieť túto tému aj z pohľadu našej slovenskej histórie. Je iné o tom len počúvať na dejepise a iné reálne vidieť, že sa takéto veci diali priamo u nás, našim vlastným občanom.
Najviac ma v múzeu zaujala práve tá časť o propagande. Je mrazivé vidieť, ako sa cez manipuláciu s pravdou dalo v ľuďoch vyvolať nenávisť k susedom a úplne v nich potlačiť empatiu.
Táto skúsenosť mi len potvrdila, že sloboda nie je vôbec samozrejmosť. Človek si musí vedieť udržať vlastný úsudok, obzvlášť dnes, keď sa na nás valia rôzne informácie z každej strany. Len tak môžeme zabrániť tomu, aby sa podobná história niekedy zopakovala.“
Matej Špaňo, Septima A:
„... najviac ma oslovila schopnosť propagandy. Je naozaj zaujímavé a hrôzostrašné vidieť ako silná dokáže byť propaganda a ako veľmi vie ovplyvniť ľudí. Úprimne som rád, že nežijem v tom období, a zároveň veľmi dúfam, že sa ľudia uvedomili a sa také niečo podobné už nikdy nestane. Som rád, že som sa mohol zúčastniť takejto dôležitej exkurzii, informácie boli veľmi dobre podané“
Ondrej Gombárik, Septima A:
„ ... čo sa týka priebehu exkurzie, najzaujímavejšie boli svedectva ľudí a tiež prednáška. Expozícia a samotné miesto dodali tomu celému váhu. Myslím si, že tato exkurzia mala význam a bol to veľmi náučný zážitok. Keďže aktívne sledujem politiku a udalosti vo svete, tak celkovo vnímam, že ako ľudstvo zabúdame na tieto udalosti a chtiac či nechtiac sme možnou na ceste k iným podobným… Preto dúfam, že sa ľudia aj vďaka takýmto “pripomienkam” uvedomia, a namiesto šírenia nenávistí sa budú snažiť o to, aby bol svet lepším miestom.“
Lucia Káčer, III. A:
„ Celá exkurzia bola veľmi zaujímavá. Dokumentárny film, v ktorom rozprávala stará pani, ako prežila transport a život v koncentračnom tábore bol veľmi otriasajúci a emotívny. Je mi smutno z toho, čo všetko museli prežiť. To, ako maskovala ochorenie na týfus, len aby ju nezavraždili, bolo veľmi statočné. ...nedokázala som veriť vlastným ušiam, keď som počula o tom, že jedno oblečenie nosili pol roka, nemali posteľnú bielizeň, boli zavšivavení, podmienky na život boli horšie ako pre dobytok v maštali... Pamätná stena z tehál ma dojala, a motivovala ma k napísaniu modlitby. Po tom všetkom, čo som počula a zistila, mi len ostáva dúfať, že sa takéto tragické udalosti znova nezopakujú.“.