Blog školského psychológa

Konverzačná inteligencia je zručnosť človeka nadväzovať medziľudské vzťahy, rozvíjať ich a orientovať sa v nich. Je to zručnosť, ktorá sa dá kultivovať, zlepšovať. Ide o jediný typ inteligencie, ktorý nie je prioritne zameraný na jednotlivca ale jeho cieľom je zlepšovať medziľudské vzťahy, konverzáciu, prostredie, kultúru a klímu. Pri konverzačnej inteligencii hovoríme o rozmere MY a nie rozmere JA. Ide bezpochyby o inteligenciu, ktorú v dnešnom svete veľmi postrádame.  Jej zlepšovaním by sme možno vyriešili mnohé problémy a napätia, ktoré dnes v spoločnosti a medzi ľuďmi sú.

 

Konverzačná inteligencia je v konečnom dôsledku postavená na prirodzených a známych faktoch, no dravosť dnešného sveta nás núti ich potláčať. V súčasnosti počúvame príbehy o úspechu, v ktorých sa zdôrazňuje priebojnosť, agresívnosť, cieľavedomosť, koncentrácia na seba. Všade počuť „ja“, „neobzeraj sa za seba, choď, sleduj si seba..“. Človek by nemal zapierať svoje ego, svoje potreby, túžby, sny. No vždy je tu aj druhá časť príbehu. Nikdy to nie len o „ja“. Úspech človeka alebo kolektívu má aj časť „MY“. Tá hovorí o dôvere, spolupráci, pochopení, empatii, podpore, spoločných radostiach, spoločných snoch či cieľoch. 

 

Dôvera a emocionálne bezpečie garancia úspechu

Pred nedávnom robila spoločnosť Google vlastný výskum, ktorý nazvali Projekt Aristotel. Jeho cieľom bolo zistiť, ktoré faktory ovplyvňujú inovatívnosť a výkonnosť človeka. Sledovali svoje tímy a zisťovali, čo presne podmieňuje ich výkonnosť a prácu. Zistili, že najúspešnejšie tímy sú tie, v ktorých sa uplatňujú silné stránky ako ľudskosť, rovnocennosť, zvedavosť, záujem o nápady svojich kolegov, empatia, emocionálna inteligencia. Na prvom mieste bola dôvera a pocit emocionálneho bezpečia. Tento pocit hovorí o vnútornej istote, možnosti povedať v kľude svoj názor, o otvorenosti, možnosti byť vypočutý bez opovrhnutia, sankcií a prístupe, kde chyba a omyl je súčasť rastu a učenia. 

 

Základný kameň - dôvera

Základným princípom konverzačnej inteligencie je práve dôvera. Ako hovorí Judith Glaser, „Ak stratíte dôveru, stratíte aj hlas. Zdravé rozhovory sú založené na vysokej miere dôvery.“ Ak neexistuje dôvera, neexistuje nič. Konverzačná inteligencia pomáha vysvetliť biochemickú podstatu dôvery a zároveň ponúka aj návody, ako ju nadobudnúť. Keď hovoríme o dôvere, musíme hovoriť aj o nedôvere. Podľa Angeliky Dimoky zo Strediska pre neuronové rozhodovania na Fox School of Business pri Temple University sú pocity dôvery a nedôvery riadené z dvoch odlišných centier mozgu.

 

Nedôvera

Za nedôveru je zodpovedná amygdala v limbickom systéme mozgu. Limbický systém je jej najstaršia časť a amygdala plní mimoriadne dôležitú úlohu. Je zodpovedná za reakciu „útok alebo útek“. Ide o reakciu vďaka, ktorej sme prežili tisícročia. No zároveň aj o tzv. stresovú odpoveď. 

 

Keď sme v strese, cítime sa v ohrození, amygdala toto ohrozenie identifikuje a do tela vypustí dávku hormónu kortizol.Naše telo zareaguje, buď reakciou útok alebo uteč. Kedysi táto reakcia mala existenčnú úlohu, Dnešné stresy sú ale iné a sme omnoho citlivejší na vonkajšie podnety. 

 

Náš mozog však vyhodnocuje záťažové situácie rovnako. Ide nám proste o život. Ak máme takýchto situácii počas dňa, života veľmi veľa sme „preplnení“ kortizolom a naše telo akoby stále bojovalo. Dostáva sa do chronického stresu a je mimoriadne vyčerpané, prípadne zlyháva, uzatvára sa. 

 

Tak isto funguje rozhovor a konverzácia. Ak náš mozog vyhodnotí situáciu, človeka s ktorým vedieme rozhovor ako nebezpečie, amygdala sa zaktivuje, vypustí dávku kortizolu a buď „bojujeme alebo utečieme“. Táto reakcia može mať rôzne podoby od agresívnejšej, po apatiu, nezáujem, stratu záujmu o komunikáciu, uzavretie sa a pod. Ak nám napríklad hodnotenie niekoho pripadá veľmi kritické, nefér alebo neúprimné aktivuje sa v mozgu centrum nedôvery – amygdala, spustí sa celá rada odličných neurotransmiterov a v našom mozgu vznike prostredie, ktoré ovplyvní naše budúce správanie. Nie sme schopní kreatívne myslieť, racionálne uvažovať, nie sme schopní empatie a sme výrazne negatívni.

 

Dôvera

Dôvera sídli poda Angeliky Dimoko v inej časti mozgu, v prefrontálnej kôre. Prefrontálna kôra je najmladšia časť mozgu a je to práve tá časť, ktorá nás odlišuje od zvierat. Vďaka nej môžeme vyhodnocovať situácie z rôznych pohľadov. Tam sídli empatia, mnohé rozhodovacie funkcie, sebaovládanie, mnohé výkonové funkcie. Ide o časť mozgu, ktorá z ľudí robí ľudí. Je najviac neprebádaná, no zároveň jej odborná verejnosť venuje najväčšiu pozornosť. Je predpoklad, že tam sídlia oblasti, ktoré sú spojené s morálkou, etikou, spoločenským správaním, motiváciou. Zaujímavosťou a dôležitým faktom je aj to, že práve táto oblasť mozgu dozrieva v človeku najneskôr! Až v čase puberty, tak do veku 20 rokov. To je aj dôvod prchkých a nelogických rozhodnutí teenagerov. Dôležitou vedomosťou dnešných neurovied je aj fakt, že mozog je plastický. Vie sa meniť a rozvíjať celý život! 

V prefrontálnej kôre sídlia tzv. zrkadlové neuróny, ktoré boli objavené len približne v roku 1999. Ich funkcia je fascinujúca a stále sa objavuje. Sú zodpovedné za „čítanie správania“ druhého človeka. My teda zrkadlíme správanie iných ľudí. Skúste sa usmievať na človeka s ktorým ste oproti. Je dokázané, že po veľmi krátkej dobe sa ten človek začne usmievať tiež.:)  Za to môžu „zrkadlové neuróny“.

 

Dôvera teda sídli v prefrontálnej kôre. Akonáhle zaznamenáme signály dôvery naša neurochémia sa spustí. Dôvera spustí produkciu dopamínu (hormónu šťastia), ktorý nám umožní vidieť veci pozitívnejšie, krajšie, lepšie. Zaistí, že máme z našich interakcií dobrý pocit. Minulosť nám začne vybavovať pozitívne spomienky, ako aj na budúcnosť sa pozeráme optimistickejšie. Zároveň sa vyplaví hormón oxytocin (spoločenský hormón), vďaka ktorému sme zdieľnejší, chceme komunikovať, chceme byť otvorenejší, vyhľadávame spoločnosť. Dôvera podporuje učenie, kreativitu a rozvoj. 

 

Od nedôvery k dôvere

Dá sa posunúť od nedôvery k dôvere? Dá. Ak chceme v kolektíve, vzťahu  budovať dôveru musíme v prvom rade popracovať na tom ako vnímame druhých ľudí. Znie to ľahko ale je to častokrát veľmi ťažké. No „stačí“ myslieť na dva základné body:

1. Počúvajte bez hodnotenia! Veďte rozhovor bez súdenia druhého. Vedome sa rozprávajte tak, že nevyhodnocujete názory, postoje, osobnosť človeka. Počúvajte otvorene a vnímavo.
2. Dávajte také otázky, na ktoré neviete odpovede. Pýtajte sa tak, že neviete dopredu odpovede. Cieľom kladenia otázok konverzačnej inteligencie nie je utvrdzovanie si svojho názoru, postoja. No kladenie otázok, na ktoré naozaj neviete odpovede a chcete sa ich dozvedieť. 

Anton Pavlovič Čechov povedal, „Musíme ľuďom dôverovať a veriť v nich, inak život nemá zmysel.“